Sú to už dva mesiace, čo Kika chodí na bilingválne gymnázium. Vpodstate sa nám naplnili očakávania.
Najväčšie mínus je dochádzanie. Kika potrebuje stíhať vlak ~6:40 a na stanicu chodí pešo, čiže okolo 6:15 z domu. To znamená vstávanie ~5:40. Ja (zatiaľ?) vstávam s ňou ako morálna podpora. Ale tie tmavé, tiché rána majú niečo do seba, lebo kým raňajkuje, tak sa s ňou občas dá aj porozprávať, lepšie ako poobede/večer, keď už sú všetci unavení a majú všetkého plné zuby.
Vlak občas meškáva, ale zatiaľ len raz to bolo tak, že kvôli tomu prišla neskoro na vyučovanie. Cesta trvá zhruba 40 minút, ale idealistické predstavy, ako si bude robiť úlohy vo vlaku sa ukázali naozaj idealistické. Je rada, ak sa jej podarí vo vlaku sedieť a prípadne čítať nejaké poznámky. Ale má kamošku, ktorá tiež dochádza zo Žiliny, tak aspoň trochu pokecajú.
Len je to naozaj nepraktické v súvislosti napr so strojčekom na zuby. Musím sa vždy snažiť o skoré ranné alebo neskoršie poobedné termíny, lebo doobedný termín v praxi znamená vymeškaný školský deň.
Škrie ma, že sme rezignovali na športové krúžky. Kika by ma hneď opravila, že veď ona predsa chodí na šach, ale samozrejme aj ona vie, čo tým myslím. Ukecala som ju, že aspoň raz do týždňa budeme spolu chodiť plávať, ale nie vždy sa nám to podarí. V škole krúžky sú, aj športové, ale žiadny z nich ju nezlákal.
Vyučovanie je v angličtine (okrem slovenského jazyka, telesnej a etiky). Majú aj nejakých native speakers, čo je fajn. Spolužiaci a spolužiačky majú dobrú angličtinu, takže nemusia ísť úplne od základov, ale aj tak na úvod všetky predmety viac alebo menej vyzerali “len” ako naberanie slovnej zásoby.
Mali sme už aj prvé rodičovské združenie. Prekvapilo ma, že 5 rodičov prišlo “dvojmo”. Úprimne, neviem si predstaviť, za akých okolností by sme sa ja s Mišom vybrali spolu na rodičovské združenie. (Dobre, niečo si viem predstaviť, ale toto nebolo ono…) (Okrem tých piatich párov tam bol jeden otec a 13 mám, zopár rodičov chýbalo).
Kika je veľmi spokojná. Nie je jediná, kto sa na hodinách hlási. Podľa toho, čo rozpráva, vyučovanie je celkom interaktívne, učitelia sú na nich pomerne prísni, ale úloh je primerane. (Kubo sa už nechal počuť, že možno by tam aj on chcel chodiť.)
So far so good.