Na vianoce sme sa vybrali na potulky do Nemecka. Odchádzali sme 23. decembra zo zasneženej Žiliny, prešli cez snehovú búrku v Rakúsku, ale pri Mníchove sme už mali nasledovné dni bez snehu (a Mišo behal v kraťasoch…).
Vianoce boli také, ako mali byť – kopa dobrého jedla, času s rodinou, spoločenských hier a hlavolamov. Zažili sme aj miestne slnovratové zvyky vyháňania zlých duchov, aj detskú (nie úplne) omšu, ktorú viedla pani a kde vianočný príbeh zahrali meistne deti.
Vracali sme sa cez Prahu a na Silvestra sme už boli na Martinkách a užívali si sneh. Plán bol, že nový rok budeme vítať na vrchu kopca a zhora pozerať ohňostroje v doline. Vyšiel čiastočne – my sme na kopci boli, ale s nami taká hmla, že nebolo skoro nič vidno. Tak sme si pripili čajom z termosky a išli sa schovať naspäť do tepla. A ja som mala vtedy úplne surreálny pocit…
Kubo sa ponáhľal a išiel asi 100 metrov pred nami. Sme uprostred zjazdovky, po oboch stranách les, pred sebou vidím Kubovu čiernu siluetu na bielom snehu ako kráča smerom nadol, preč odo mňa a pred ním búchaju ohňostroje v chatovej osade. Nevidno ich ako ohňostroje ale iba ako oblohu zafarbujúcu sa na rôzne farby, najviac na červenú a popri tom buchoty, ktoré znejú ako streľba. Keby to bola nočná scéna z vojny, nevyzeralo by to inak. A on ďalej kráčal. A mne to preskakovalo ako stroboskop: chvíľu ohňostroje na zahmlených horách, chvíľu beznádejná vojna, v ktorej to dieťa vzdalo. Úplne ma triaslo a trvalo mi dlho, kým som potom zaspala.
Svet je teraz veľmi nestabilný. Aj globálne, aj lokálne a nepokoj a obavy presiaknu niekedy aj na nečakaných miestach. A tak si neželajme do nového roku len tak všeobecne všetko dobré, ale aby sme takto za rok mohli povedať, že sme to aspoň trochu zastabilizovali. Snáď.