Deti na matickom sústredení, sobota, pekné počasie a lenivosť variť? To bola kombinácia ako stvorená na výlet.
Ale nezačalo to ideálne. Za dedinou Stráža sme našli dodávku vyvalenú v priekope, ktorú sa odťahová služba bez výrazného pokroku snažila vytiahnuť a pritom blokovala cestu do Terchovej. Policajt to zhodnotil, že to už za chvíľku bude, “už len tak pol hodinku, hodinku a bude sa dať ísť”. Ale potom sa ho nejaký miestny spýtal, či je prejazdná cesta cez Lysicu. A policajt si pošúchal bradu “nóó, tadiaľ by to mohlo ísť”. Tak som hneď pozerala mapu a naozaj, bola tam taká tenká cestička, ktorou sa dalo obísť miesto s dodávkou.
V praxi to bola cesta široká na jedno auto, oproti ktorej cesta Martinky vyzerá ako luxusná diaľnica. Mišo frfľal, vyhýbal sa aspoň niektorým jamám a všetkým oprotiidúcim autám, ktoré mali podobný nápad ako my. Ale prešli sme a o deviatej parkovali na konci Vrátnej.
Išli sme po zelenej popod lanovku do Snilovského sedla spolu so zopár ski-alpinistami (niektorí si niesli lyžiarky na chrbte, niektorí rovn na nohách). Sneh začal tak v dvoch tretinách. Na Oštiepkovej Mulde sa ešte lyžovalo (a to až tak, že pre jedného snowboardistu, ktorý mal blízky kontakt so stromom tam priletel vrtuľník), ale bola to taká jarná kaša.
Na Chate pod Chlebom sú dve tabule, jedna s tým, čo majú (napríklad krémovú polievku z medvedieho cesnaku, ktorú si dal Mišo) a druhá s tým, čo nemajú (hranolky, langoše, bankomat). Tak sme si pýtali z tej prvej.
Cestou naspäť Mišo stihol aj stratiť, aj nájsť, aj znovu stratiť, aj znovu nájsť mačku. Ale došli sme a keď sme parkovali doma, akurát začínalo pršať, takže načasovanie takmer výborné – keď už nie je slniečko celý deň, tak je lepšie mať ho na horách a dážď cestou na prezidentské voľby ako naopak.