Ako si nájsť štyri hodiny na pokec s bratom (päť, ak započítam aj prelet Ikeou podľa švagrinej nákupného zoznamu) bez prerušovania malými mimoňmi? Jeden zo spôsobov je cesta do (a z) Bratislavy na firemný dobrovoľnícky deň pre mňa a pravidelno-nepravidelný pokec so šéfom pre brata. (Keby som sa ja chcela vybrať na pokec s mojím šefom alebo šéfkou, tak by som musela cestovať na dva iné svetadiely… a keďže to nehrozí, tak som si povedala, že pôjdem aspoň na ten dobrovoľnícky deň.)
Na výber bolo niekoľko lokalít, ale ja som išla znovu do Walner-Prügerovej záhrady, aby som videla pokrok. Minulý rok sme tam čistili skleníky, v ktorých hotelierska rodina Prüger-Wallnerovcov kedysi pestovala zeleninu a kvety pre svoje hotely Carlton a Savoy. Dnes sme pomáhali v komunitnej záhradke.
Záhrada sa nachádza kúsok od bratislavskej lurdskej jaskyne, o ktorej som ani netušila. Množstvo ďakovných tabuliek, niektoré viac ako storočné, je pôsobivé aj pre pohanku ako som ja.
Brigáda bola fajn, ale zisitila som, že vekovo, záujmovo a životno-situačne veľmi nezapadám. Za taký krátky čas sa samozrejme nejako hĺbkovo zoznámiť nedá, ale niektoré kontrolky stihnú signalizovať. (Somewhat related: jedna kočka v bielych teniskách sa až striasla, keď videla, ako som sa kúsok zaborila do blata, iná okomentovala, že tá hlina nejako smrdí a že by mali v tých emailoch podrobnejšie napísať popis práce, lebo keby vedela, že to bude takéto, tak by asi išla dobrovoľníčiť niekde inde, tretej som ukazovala, že toto je pažitka, to nech netrhá, tamto je praslička, to môže trhať, koľko vládze a aj tak sa jej nezbaví…)
Patrične vyzáhradníčená som sa potúlala po meste, so znechutením zistila, že sa v uliciach fajčilo viac, ako som zvyknutá, ale celkovo boli čistejšie, ako v máme v Žiline. Dobre mi padlo kde-tu nakuknúť a dokonca som aj našla darčeky na dvoje približujúce sa narodeniny.
A potom už späť “na vidiek”.