Už sme veľakrát boli rozcestovaní tak, že nebola celá rodina v jednej krajine. Niekoľkokrát sme boli aj tak, že deti boli v jednej a dospelí v inej (Japonsko, USA, Malajzia, Taliansko), ale teraz je prvýkrát, keď sme 2+1+1. Ja s Kubom udržiaveme rodinný kozub, Mišo sa išiel pracovne na otočku previezť do New Yorku a Kika je na školskom výlete v UK (so zastávkami v Bruseli a v Paríži).
Keď chodievajú Kika s Kubom na sústredká, tak im vždy hovorím, že ak je všetko ok, nemusia volať/písať, lebo viem, že program tam majú nabitý a nech sa radšej bavia s kamarátmi a kamarátkami a mne porozprávajú potom, keď prídu domov. Nech mi len pošlú jednu fotku denne, selfie alebo niečo zaujímavé alebo len tak, ako malé ahoj. Kubo si ešte ako-tak niekedy spomenie, ale Kika žije pohrúžená v prítomnosti na danom mieste, takže na nejaké správy domov rozhodne nezostáva kapacita.
Až doteraz. Je preč 4 dni a fotek už mám viac ako 100. (Zaostrovanie a kompozíciu ešte dotrénujeme.)
Dlhočiznú cestu autobusom jej nezávidím vôbec, Stonehenge len trochu:
Ale sochu Verity, o ktorej som si už pred veľa rokmi hovorila, že si ju chcem ísť niekedy pozrieť, tak tú jej závidím.
Nafotila mi ju zo všetkých strán, ale keď som sa jej pýtala, čo na ňu hovorí, komentár bol “proste obľúbená anglická socha”.
Ale páči sa mi, že ju baví cestovanie a že môžem cez obrázky pozerať, čo ju zaujalo.