Deti sú týždeň na matematickom sústredení a keď sa Mišo pýtal, že kam na výlet, tak som povedala Ďumbier, lebo na najvyššom kopci Nízkych Tatier sme ešte neboli a už dlhšie sme si naň robili zálusk. Vyskúšali sme hotel Ostredok v Jasnej a nebolo to zlé, ale zhodli sme sa, že tam je kus nevyužitého potenciálu.
Nevýhoda takéhoto výletovania, keď idete jednoducho vtedy, kedy je čas, bez ohľadu na počasie, je, že nie vždy sa nachystá výletové počasie. Ráno to nevyzeralo nádejne, počas raňajok dážď, počkali sme, kým prejde. A potom sme si povedali, že skúsime hore na Chopok, veď keď to nepôjde, tak sa vrátime. Dážď nás zastihol na Lukovej, tak sme sa schovali pod striešku chaty a počkali (~30 min), kým prešiel. To bolo fajn, ešte stále suchí sme potom došli na Kamennú chatu a dali si obed.
Ale potom začalo špekulovanie, že čo ďalej. Ďumbier bol nereálny, lebo vonku sa medzitým rozkrútila fujavica s dažďom. Chyba bola, že som sa nechala ukecať, že počkáme, kým trochu ustane a pôjdeme dole. Mali sme jednoducho ostať sedieť v chate, kým to neprejde (predpoveď v telefóne vyzerala celkom nádejne) a keby neprešlo, tak sa zviezť dolu poslednou lanovkou. Ale nie…
My sme sa vybrali 10 min hore na Chopok (veď bez toho nemôžme odísť) a potom za ľahkého mrholenia dolu chodníkom. Lenže ľahké mrholenie sa zase zmenilo na prudký dážď, o chvíľu aj s krúpami a bleskami. Schovať sa nebolo kde, miestami pršalo skoro vodorovne, tak sme utekali dolu, ako to šlo. A pod Priehybou (časovo zhruba vtedy, ako telefón predpovedal) už slniečko. Samozrejme som sa musela spýtať, či ideme teraz na ten Ďumbier, ale vzhľadom na to, že sme boli do nitky mokrí a v topánkach jazierka, bolo všetkým jasné, že nie.
Aj keď sme o tom dopredu nevedeli, k ubytovaniu sme dostali lístky na jednu jazdu lanovkou. Pôvodne sme ju neplánovali využiť, ale po sobotňajšom fiasku sme poprosili v hoteli, či môžme u nich ešte nechať zaparkované auto a vyviezli sme sa na Chopok v nedeľu ráno. Vonku mlieko, v telefóne mlieko, ale aspoň to nebol dážď, tak sme si to nasmerovali po hrebeni na Ďumbier.
Po ceste sme videli ešte posledné zvyšky zimy – zopár fľakov snehu – ale výhľady len kde-tu, keď sa na chvíľu rozostúpili oblaky. Z Ďumbiera nebolo vidno nič a nepríjemne tam fúkalo, takže sme sa nezdržali dlho. Ale cestou naspäť na Chopok sa vyjasnilo a konečne sme si mohli pozrieť, kadiaľ to vlastne ideme. Samozrejme som sa musela znovu spýtať, či ideme ešte raz na ten Ďumbier. Mišo len rozhorčene zabručal, takže sme ho len pozorovali z diaľky.
Sobotné topánky som sušila ešte ďalšie tri dni.