Doleteli sme na Lombok, ostrov vedľa Bali, ale to nebola naša konečná destinácia. Chceli sme ísť na malý ostrovček Gili T pri jeho severozápadnom pobreží.
Najprv sme absolvovali neskutočne neefektívnu imigračnú kontrolu (v porovnaní so Singapurom by bolo neefektívne hocičo, ale toto bolo ako posielať expresné zásielky na slimákoch). Potom som si bola v bankomate vyzdvihnúť 5 miliónov (indonézskych rupií, čo je necelých 300eur). A išli sme von hľadať nejakú dopravu.
Tento transfer sme neorganizovali dopredu, pretože lietadlo mohlo meškať, o tej imigračnej kontrole sme čítali, že môže byť na dlho (ale teda realita bola ešte kus za očakávaniami), ale cestovateľské fóra hovorili, že by to (obzvlášť doobeda) nemal byť problém, aj keď potrebujeme zohnať dve autá na jeden a pol hodinovú jazdu (~60km). Ani nebol. Chvíľu sme sa so slečnou jednali (pokúšala som sa zistiť, či by predsalen nemali jedno auto, do ktorého by nás zmestili, ale nemali), ale ponúkla nám za rozumnú cenu rovno aj loď z Bangsalu na Gili T, tak sme to zobrali.
Ani jeden zo šoférov nehovoril veľmi po anglicky, aj keď ten v našom aute sa snažil. Nedoviezli nás úplne do prístavu, ale na malú špinavú pláž kúsok pred ním. Gili ostrovy sú odtiaľ 6-8km a za normálnych okolností by ich bolo vidno, ale spustila sa búrka a hustý lejak. Schovávali sme sa aj s kuframi pod prístreškom na pláži (autá medzitým odišli), kde nám miestny mladý muž vysvetlil (tento už po anglicky vedel), že na ostrov nás zoberie, keď dážď ustane. Našťastie to netrvalo dlho a o chvíľu sme už poskakovali po vlnách.
Pláže na Gili T boli krajšie ako to, čo sme videli na Lomboku, ale podobne ako v Thajsku, aj tu boli veľmi veľké rozdiely medzi prílivom a odlivom (niekedy aj 2 metre), takže namiesto predpovede počasia (to bolo až na tú búrku počas príchodu stabilné) sme si pozerali v aplikácii predpovede prílivu a odlivu, aby sme vedeli, kedy sa bude dať kúpať.
Hneď prvý večer sme si všimli plagát, ktorý lákal na preteky v nasledujúci deň. Pôvodne sme mysleli, že by sme išli všetci, ale keď sme zistili, že trasa má 7km okolo celého ostrova, tak sa prihlásil len Mišo a my ostatní sme mu išli robiť fanklub. Na Gili T nie sú autá, takže po okružnej ceste (miestami ešte stále rozbitej od zemetrasenia v roku 2018) chodia len bicykle (jeden deň sme si požičali aj my a išli okolo ostrova skúšať rôzne pláže) a vozíky ťahané mulicami alebo somármi (taký sme použili pri odchode na odvoz kufrov do prístavu). Premávka však zastavená nebola, takže to bol miestami trochu prekážkový beh. Štartovalo sa o piatej podvečer a našťastie bolo zľahka oblačno, ale Mišo aj tak prišiel poriadne vyšťavený.
Na obed sme si väčšinou dali niečo v reštaurácii pri našich bungalovoch, obľube sa tešili najmä smoothie bowls (smothie v miske, s ovocím, granolou, semiačkami…), ale na večeru sme chodili skúšať zakaždým inde. Raz aj na “night market”, ale ukázalo sa, že ten je vpodstate len pre turistov a aj nás tam ošmekli (neugrilovali nám všetko, čo sme si povyberali a keď sme sa ozvali – Mišo to mal dokonca odfotené – tak odpoveďou boli len pokrčené plecia a úškrn), takže už sme sa tam nevrátili. A deti pojedli kopu palaciniek, ktoré s rôznymi plnkami večer predávali na každom kroku.
Celkovo – áno, je to naozaj turistická destinácia, nie autentická Indonézia. Je tam pekne, more je živé, čisté a teplé, nie je tam draho a vyslovene sa oplatí vyskúšať si tam masáže a potápanie.