Z Bali sme išli domov cez Hong Kong. Nie je to úplne po ceste, ale podobne ako v Singapure, aj tu sme sa chceli trochu pomotať. Imigračná kontrola bola kus efektívnejšia ako v Indonézii, ale ani zďaleka nie taká ako v Singapure (a bolo treba vypisovať kopu papierikov).
Rýchlovlak z letiska bol fajn, ale lístky nedávali veľmi zmysel. Podobne aj platenie za metro (MRT), na prvý kuk dobre, dalo sa platiť priamo kartou, ale len Visa (a samozrejme všelijaké transit, octupus a podobné, ktoré sme nemali). Keď sme s Mišom debatovali pred mapou metra a hľadali, kde vlastne je tá časť, na ktorej aktuálne v práci robí, tak sme pravdepodobne vyzerali trochu bezradne a miestny expat nás chcel hneď zachrániť.
Mesto sme zhodnotili ako “New York, ale čistý”, akurát s potrubiami na vonkajších stenách mrakodrapov.
Pôvodný plán bol, že si to vyšlapeme na Victoria Peak (550 mnm), aby sme videli mesto zhora, ale bolo horúco a tekutý vzduch, tak sme našli autobus (číslo 15) a nechali sa kľukatou cestičkou vyviezť. Miestami to bolo trochu strašidelné – klopené zákruty, v ktorých sa oproti idúce poschodové autobusy šúchaju spätnými zrkadlami… ale zjavne to majú vyrátané.
Trochu sme sa hore prešli, poobzerali výhľady a zviezli dole do prístavu. Cestou dolu sme videli plné ulice žien sediacich na kartónoch, jedli vonku, debatovali, skúšali oblečenie, len tak sedeli… najprv som si myslela, že je to nejaký protest. To, čo sme videli, museli byť stovky žien, možno pár tisíc. Google potom povedal, že sú to Filipínky – live-in help – ktoré žijú a pracujú v domácnostiach. Bola práve nedeľa a keďže ony šesť dní v týždni pracujú a v nedeľu majú voľno, trávia ho na ulici. Keďže v (malých) domácnostiach, kde pracujú, aj bývajú, tak často nemajú svoje bývanie, kam by v nedeľu mohli ísť. A nedeľa je ich príležitosť sa socializovať. Little Manila, ale táto konkrétna dosť zlá.
Deti mali veľké plány, ako budeme v Hong Kongu skúšať “ozajstné” čínske jedlo. Ale nakoniec sme mali čínske len raňajky (najväčší dojem zanechal čierny čaj, ktorý bol taký tuhý, že som sa musela uistiť, či to nie je káva), lebo na obed bolo príliš horúco a nikto nebol veľmi hladný (tak sme jedli nanuky a sušienky) a na večeru sme skončili v letiskovom salóniku pred odletom domov (kde jedlo bolo síce dobré, ale viac medzinárodné ako čínske).
Dve momentky:
- Viezli sme sa aj poschodovou električkou (asi pol hodinu cez celé mesto, keď sme sa vracali do hotela pre kufre, 25 centov) a práve vtedy sa spustil lejak. Mali sme šťastie, lebo kým sme vystúpili, tak prestal. Ale mokrí sme boli aj tak, lebo tá električka: ona je celkom úzka, nastupuje sa len vzadu, vystupuje len vpredu, takže počas jazdy má človek tak nejak prebublať buď cez prízemie alebo cez poschodie dopredu. A bola dosť plná. Keď sme vystúpili, tak sme sa zhodli, že toto naozaj všetkým stačilo zažiť raz.
- Natrafili sme sme na reklamu na Inside Out 2 (kto ste ešte nevideli, traja z troch odporúčame) a mali súťaž o najlepšiu Ennui.