Dotýkanie sa života na oboch koncoch

Dve brány medzi bytím a nebytím.

Koncom júla som bola s kamarátkou v pôrodnici (v Havířove, kúsok za slovensko-českými hranicami, pretože v Žiline stále obyčajné podporné veci nie sú samozrejmosťou a pri pôrode človek naozaj nemá bojovať). Bolo to vyčerpávajúce, emocionálne a úžasné. Nechali nás väčšinu času samé dve a správali sa rešpektujúco. Pri samotnom narodení bábätka boli aj dve lekárky a jedna študentka medicíny, ale tie “len” dávali pozor a pomáhali pôrodnej asistentke, ktorá kľačala na zemi pred pôrodnou stoličkou, gynekologické kreslo zabudnuté v kúte. Keď som po niekoľkých hodinách po pôrode odchádzala, ešte nikto netušil, koľko bábo váži, pretože ešte stále ležalo na mamke. Takto nejako to má vyzerať.

Ale áno, trvalo to dlho. A ešte náročnejšie ako fyzická podpora – pri menení pôloh, keď sa žena potrebuje zavesiť, alebo mačkať ruku – je to náročné na psychiku. Odpovede na tie otázky, že koľko ešte, motivovať na “ešte jednu kontrakciu” (áno, obe sme vyšli z matfyzu, takže aj indukčným vtipom, že keď sa dalo k, tak pôjde aj k+1), snažiť sa zistiť, keď hovorí, že už naozaj ďalej nemôže, či to predsalen ešte dáme takto vo dvojici, alebo treba niekoho zavolať, či sme stále “v normále”. A stráviť to, že tam treba jednoducho len byť, prítomná, na čiernej strane polnoci, pre ňu, že sa nedá časť tej bolesti zobrať na seba a ani to prerušiť, zastaviť, obísť. Jediná cesta je skrz.

A potom príde ráno a brána, prejde cez ňu nový človek, ktorý tu predtým nebol. Bolesť prestane, vystrieda ju úžas, iné veci a problémy dostanú inú perspektívu a mieru (ne)dôležitosti. Je to povzbudzujúce. 

Na konci augusta sme u nás doma spolu s Mišom doopatrovali svokra. Na národnom onkologickom ústave ho preradili do domácej paliatívnej starostlivosti, že už ho nemajú ako ďalej liečiť. Nebolo to prekvapenie, ale aj tak to človeka zaskočí, aj tak sme volali na druhý deň naspäť, či sme to naozaj správne pochopili. Naozaj ho poslali domov zomrieť? Myslíme si, že on to nevedel, keď odchádzal.   

Tiež to je náročné fyzicky – pomôcť s presunmi, hygienou, obliekaním, vstávanie niekoľkokrát za noc. Ale to je stále nič v porovnaní s náporom na hlavu. Jedna vec je racionálne si povedať, že doma mu je lepšie, že aj my by sme boli radšej doma, druhá skoro panický strach, či to zvládneme, aké to bude, ako dlho to bude trvať. (Ani mi nenapadlo, že niekedy budeme mať doma fentanyl – syntetický opioid, mnohonásobne silnejší ako heroín alebo morfium, ale vďaka zaň. Vďaka za to, že je vo forme náplastí a netreba infúzie, keď už sa nedajú prehĺtať tabletky. Vďaka za to, ako tlmí bolesť.)

Najťažšie to bolo kúsok pred koncom. Tiež v noci, tiež sa nedalo nič iné robiť, len tam byť a držať ho za ruku. Namiesto matematických vtipov som recitovala otčenáš a dúfala, že ešte počuje. Nedá sa to prerušit, zastaviť, obísť. Jediná cesta je skrz.

A nadránom príde brána, odíde cez ňu človek, rozkolíše sa perspektíva. Nie je to povzbudzujúce, ale dáva to odhodlanie iným spôsobom. My sme stále tu, žijeme. (A uvedomili sme si s Mišom viacero vecí, ktoré si chceme zariadiť inak.)          

Istým spôsobom mám obe tieto udalosti prepletené. Je mi ľúto, že pôrody a umierania toľko “outsourcujeme”. Prečo máme rodiť a umierať s neznámymi ľuďmi? Mohli by sme viac doma. S pomocou profesionálov a profesionálok, ale so svojimi ľuďmi doma. A keď majú byť pôrody a úmrtia v nejakých zariadeniach, tie zariadenia by mali byť viac ľudské. Dôstojný hospic na Slovensku dostupný pre každého? Benefitovali by nielen tí, ktorým sa to práve deje, ale aj ich rodiny.