Na jesenné prázdniny sme išli na výlet do Čiech. A aj keď sa trochu bránili, jeden deň som ukecala posádku, že pôjdeme na Pražský hrad a do Katedrály svätého Víta, lebo aj keď sme už viackrát išli okolo, vnútri sme ešte neboli. Trochu frfľali, ale zvádli sme si pozrieť Vladislavský sál, korunovačné klenoty (kópie), okná na defenestráciu, zlatú uličku aj mučiareň. Do katedrály by som išla niekedy na koncert.
Deti silou mocou chceli dať ešte jednu šancu trdelníku, lebo keď som sa naň naposledy nechala od nich ukecať v Žiline, skončili celí čokoládovo-ubabraní a zhodnotili, že to nestojí za to. Ale v starej Prahe si všimli, že trdelníky predávajú aj v tvare kornútkov (vraj staročeská špecialita – v ktorom vesmíre, keď ešte pred pár rokmi žiadna z týchto trdelníkární neexistovala a trdelník pochádza zo Skalice/Záhoria?) a to im vnuklo nádej, že by to mohlo fungovať lepšie. Ale už z povahy pečenia vyplynulo, že kornútky majú na spodu dieru, takže jahody, čokoláda a šľahačka, ktorými si ich nechali naplniť, nemali úplne snahu a schopnosti ostať vnútri v kornútku. Asi je jasné, ako to dopadlo. Som zvedavá, či budú niekedy chcieť tretí pokus.
Druhý deň sme chceli ísť niekam von a kombinácia českých dejín a Halloweenu pred pár dňami nás nasmerovala, ako inak, na horu Říp. Kiku tam nenadchli ani vílie domčeky, ani románska rotunda, ani výhľady, ani dobrá spoločnosť. A úplne to zaklincovala socha Ježiša cestou späť. Ale ostatným sa páčilo.