Boli sme s Kikou opäť raz pred synagógou. Ono to na jednu stranu vôbec nie je dobrý priestor na takéto zhromaždenia. Je to križovatka, nie námestie. A pokiaľ ľudia nestoja na ceste, tak sa ich až tak veľa nezmestí. Ale na druhú stranu je to ideálny priestor, symbolický hneď na niekoľkých úrovniach.
Rečníkov bolo veľa, z rôznych oblastí, ale mali inštrukcie prísť bez pripravených papierov a byť struční/é. Short and bittersweet. Výborné, že sa môžme zhromaždiť, ale… Nie je to také, ako vtedy, ale… Máme demokratický štát, ale… Končili sme, ako inak, s kľúčmi.
Tu je zhrnuté to ale:
Ján Markoš: Kde ležia moje červené čiary
Ako sa voči tejto taktike brániť? Potrebujeme si stanoviť – každý z nás, ale aj kolektívne ako spoločenstvo – jasné červené čiary, ktorých prekročenie nám bude signálom, že sa nám skončili bežné súkromné životy a začal sa boj o charakter štátu.
…
Poznáme svoje červené čiary my? Bolo by pre vás takou čiarou, keby policajt zabil človeka? Lebo to sa už stalo. Bolo by pre vás červenou čiarou, keby vám vysoký úradník ministerstva (prostredníctvom svojho kumpána z krčmy) odkázal, že váš čas sa radikálne kráti? Veď to sa tiež už stalo. Alebo by pre vás bolo takouto červenou čiarou, keby bol schválený zákon šikanujúci neziskové organizácie? Takýto návrh sa už pripravuje.Túžba nás všetkých po našich pokojných súkromných životoch je značná. Preto sa možno ani tieto udalosti nedotkli našich červených čiar.
…
Skúsme si teda určiť aspoň tie celkom posledné červené čiary. Rubikony, ktoré vláda Roberta Fica nesmie prekročiť. Tu je môj (provizórny) zoznam.Fyzické násilie voči novinárkam, opozičným politikom či predstaviteľom občianskej spoločnosti. Uväznenie týchto ľudí. Fyzické násilie voči niektorej z menšín, napríklad voči LGBTI+ ľuďom. Pokusy o zmenu volebného systému, ktoré by spôsobili, že ďalšie voľby už nebudú férové. Pokusy o zmeny ústavy. Pokusy o demontáž súdnej moci. Pokusy o vystúpenie z EÚ či NATO. Neonacistická rétorika predstaviteľov vládnej moci.
…
Ako konkrétne sa brániť voči arogancii mocných? O tom by sme mali začať viesť dôkladnú spoločenskú diskusiu. Tejto otázke čelili ľudia v mnohých krajinách, nie sme prví ani poslední. Máme sa kde inšpirovať. Každá takáto obrana – ak nemá byť len prázdnym gestom – sa však začína prvým nutným krokom.A to tým, že si človek otvorene prizná: moje červené čiary boli prekročené. Už nie som programátorom, podnikateľom či učiteľom. Odteraz som v prvom rade občanom, pevne rozhodnutým – aj za cenu značného osobného nepohodlia – brániť demokraciu vo svojej vlasti.