Je to veľmi zvláštne. Bola som presvedčená, že som o tomto písala. Pamätám si, čo som písala a ako. Ale keď som sa (dvakrát) prehrabala cez poznámky a rozpísané texty v počítači, tak nikde nič. Trochu som zneistela, ale povedala som si, že teda to nebolo na počítači, muselo to byť rukou, mám to niekde na papieri. Ale ani prehľadanie zošitov a papierov k ničomu neviedlo, aj keď tam je to menej spoľahlivé, lebo predsalen Ctrl+F na papieri funguje horšie. Žeby nie? Naozaj zvláštne.
Pamätám si, ako som si pri tom písaní hovorila, že toto si musím zapísať, lebo inak si už časom nebudem vedieť predstaviť, aké to je. Aké to bolo. Et voilà, sme presne tu, pocitovo sa mi na to už teraz spomína ťažko, mám len spomienky na tie slová. Takže aj s rizikom všetkých post hoc nepresností, ale ako poistku, ak ten text už nenájdem, here we go:
Minulý rok vo februári sme boli na lyžovačke. Perfektne bolo, akurát sa mi tam raz podarilo škaredo spadnúť, keď som sa idúc pomerne rýchlo obzrela za svojím drahým manželom. Mala som prilbu, to pomohlo, ale bol to celkom náraz (a odniesla som si odtiaľ aj zopár škrabancov na tvári). Ten pád možno s ničím nesúvisí, ale spomínam ho preto, že asi o mesiac neskôr som začala mať závraty a toto bol jediný úder hlavy, ktorý som mala.
Tie závraty prišli “z ničoho”. Druhú polovicu marca jednoducho boli. Každý prudší pohyb ma rozkolísal. Postaviť sa z postele znamenalo pomaly sa hýbať, po sediačky počkať (držiac sa rukami postele), kým sa všetko dohojdá, potom vstať, držiac sa parapetu, počkať kým sa všetko dohojdá, prejsť do chodby, držiac sa steny… Hlava ma nebolela, ale všetko sa hojdalo. Keď niekto povie “krúti sa mi hlava”, tak ja si predstavím “pohyb po kružnici”, možno špirálu. Toto nebolo také. Toto bola naozaj skôr hojdačka, ale taká čo sa vychýli do pravého uhla najprv na jednu stranu, potom na druhú, zase naspäť a len veeeeeľmi pozvoľna sa vracia do stredu.
Takto nejako si predstavujem morskú chorobu. Raz to bolo tak zlé, že som z toho vracala. V hlave sa mi preháňalo “len žiadne prudké pohyby”, mala som pocit, že sa hýbem ako leňochod. Po schodoch len držiac sa zábradlia, rozhodovanie, či sa naozaj chcem pozrieť na druhú stranu. V tom čase som odmietala šoférovať, lebo som sa bála. Aj keď som rozumovo vedela, že svet sa nehojdá, prekonať ten pocit, ktorý hlava cíti, sa skoro nedá.
Raz som si v tom období dala pohár vína, čo sa ukázalo ako veľká chyba. Svoju “polohu v priestore” som nemala vôbec pod kontrolou. Bolo úplne bizarné to vnímať zvnútra, pretože vidím, čo sa deje, ale nedokážem to ovplyvniť. A bolo mi z toho nevoľno ešte dlho.
Plávanie v bazéne (keď mi bolo trochu lepšie) bolo tiež čudné. Iné. Vo vode sa človek normálne trošku pohupuje, ale toto pocitovo pripomínalo vlny na mori a len som sa vedome presviedčala, že všetko je ok, plávaj rovno, dýchaj.
Po váhaní som s tým išla aj k lekárovi. Mala som obavy, čo bude, keď mu poviem, že ma nič nebolí, len sa mi krúti hlava, že teraz nie až tak veľmi, lebo v deň keď sa mi krúti veľmi, by som si ani netrúfla za ním prísť… Ale nevysmial ma, zobral to vážne, vyšetril v rámci možností, a aj keď objektívne nenašiel nič, odporučil na neurológiu. Ale na neurológiu sa v našom krajskom meste nedá dostať vôbec (pokiaľ človeka nepošlú z pohotovosti a to sa mi zdalo, že nie je môj prípad) a telefonáty do širšieho okolia dávali termíny až po vyše desiatich týždňoch, tak som sa s tým pasovala sama. S doktorom Googlom, ktorý hovoril, že možno sa jedná o BPPV.
Ale potom to postupne prestalo. Neviem presne kedy, ale koncom apríla (a ani potom) som už žiadne závraty nemala. Našťastie. Ostali len tieto podivné spomienky.
Rozprávala som sa ešte s jedným človekom, ktorému sa niečo podobné stalo, tiež mal a tiež prešlo (aj keď jemu s liekmi). BPPV má lifetime prevalence okolo 2.5%, čo nie je úplne málo, ale veľa sa o tom nehovorí. Máte niekto takúto nejakú skúsenosť?