Včera večer sme opäť boli pred synagógou na proteste proti Ficovi a zákonom, ktoré schvaľuje a chce schvaľovať jeho vláda a parlament. Bolo viac ľudí ako minulý týždeň, prejavy boli k veci a fajn, s hudbou to tentokrát tiež lepšie trafili (po slovensky a po česky). Ale predsalen tam podľa mňa ešte niečo chýbalo. Čo by som pridala ja (určite v kratšej verzii), keby som mala možnosť?
Ako štatistička, matematička, mama by som povedala tri veci: o jenom čísle, o jednom vzorci a o slušnosti.
To číslo je 3.5%. Toto číslo je výsledkom empirického výskumu Eriky Chenoweth a Marie Stephan z roku 2011, ktorý sa zaoberal demonštráciami po celom svete v rokoch 1990-2006. V dátach, ktoré zozbierali, sa ukázalo, že každý vytrvalý protest, ktorému sa podarilo mobilizovať aspoň 3.5% populácie, bol úspešný.
Mne sa to na prvý pohľad zdalo málo. Tak malá menšina môže priniesť (diktovať?) zmeny pre všetkých? Len ono to nie je až tak malá menšina. Na protesty neprídu všetci, ktorí majú podobné názory ako protestujúci. Niektorí nemôžu, niektorým sa nechce, niektorí neveria, že protesty majú zmysel. Takže protestujúci reprezentujú väčšiu skupinu. A ako povedala Margaret Mead: “Nepochybujte, že malá skupina premýšľavých, odhodlaných občanov môže zmeniť svet. V skutočnosti to je jediná vec, ktorej sa to kedy podarilo.”
Treba ešte povedať, že oblasťou skúmania spomínaných výskumníčok boli protesty, ktoré sa snažili o systémové štátne zmeny, hlavne o zvrhnutie diktatúr. Preto bolo napríklad počuť kritiku, keď sa o toto číslo opierali kampane za aktívny boj s klimatickými zmenami. Tá kritika bola hlavne, že nevieme, nakoľko je toto číslo, 3.5%, prenosné na zmeny, o ktoré sa ľudia usilujú v liberálnych demokraciách.
Naša aktuálna situácia na Slovensku je niekde medzi. (Našťastie) (zatiaľ) nejde o zvrhávanie diktatúry, ale na druhú stranu ani nejde len tak o nejakú zmenu. Ide o zmeny, ktoré krajinu posúvajú bližšie k neslobode a na príkladoch Maďarska alebo Bieloruska vidíme, že ak takéto zmeny prechádzajú potichu, môžu postupne viesť k autoritatívnym režimom. Z tohto pohľadu sa na číslo 3.5% môžeme pozrieť ako na rozumný dolný odhad.
Koľko je to u nás? Ak zaokrúhlime počet obyvateľov Slovenska na 5 a pol milióna, tak 3.5% znamená takmer 200 000 ľudí. Koľko nás bolo včera večer vonku? V Bratislave to odhadli na 15-18 tisíc. V Žiline to včera mohlo byť (podľa môjho odhadu) tak dve tisícky. Protesty boli v ďalších desiatich mestách. Spolu, veľmi nahrubo, 27 000 ľudí? Rádovo menej, než by bolo treba. Takže to by bol môj prvý odkaz: Veľké poďakovanie všetkým, ktorí prišli, ale zároveň aj prosba, aby nabudúce zobrali so sebou aj ďalších: kamarátov, susedov, rodičov…
Niektorí zmýšľajú podobne (súčasnú opozíciu volilo viac ako 3.5% populácie, veľmi nahrubo 580 000 ľudí), ale predsa aj medzi rozmýšľajúcimi ľuďmi, ktorí volili súčasné vládne strany, sa musia nájsť takí, ktorí vidia aktuálne problémy. Treba sa rozprávať s blízkymi, zisťovať, čo si myslia, vysvetľovať. To ma privádza k tomu vzorcu, o ktorom by som chcela niečo povedať.
Matematici majú svoje obľúbené vzorce, napríklad ten Eulerov je krásny. Ale ak by som mala vybrať len jeden najdôležitejší, vybrala by som Bayesov vzorec. Nebudem vám o ňom rozprávať v písmenkách, to si môžeme nechať na niekedy inokedy pri čaji/káve/pive a najlepšie pri nejakej tabuli, ale skôr slovne, čo znamená. Bayesov vzorec nám hovorí niečo o učení sa, o zmene názorov. Nie je to náhoda, že sa oň opierajú aj neurónove siete, všetky tie umelé inteligencie, ktoré sa nám postupne dostávajú do života v podobe odporúčaní nových filmov a pesničiek, v podobe toho, ktoré príspevky sa vám ukážu na sociálnych sieťach, v podobe toho, čo ChatGPT odpovedá na naše otázky a podobne.
Bayesov vzorec (zjednodušene) hovorí, že ak máte (alebo neurónová sieť má) nejakú predstavu o svete a získate nejakú novú informáciu, tak vaša predstava o svete sa trochu zmení. Ak si dieťa na začiatku myslí, že existujú iba červené jablká, lebo iba také sa doma objavujú, tak predstava o svete je, že jablká sú červené. Ale potom niekedy uvidí zelené jablko a táto predstava už neplatí. Zmení sa na niečo v duchu “Jablká môžu byť červené a zelené, častejšie červené, lebo tých som videlo viac.” Deti sú čistý inštinkt, nevedia, ako to robia, ale robia to stále. Ako rastieme, postupne to strácame, ale na to, aby človek ostal duševne mladý, potrebuje si zachovať schopnosť odučiť sa staré “pravdy”.
To vôbec nie je ľahké, lebo čím je tá “pravda” hlbšia, tým viac jej vyvrátenie bolí. Možno sme ňou niekedy niekomu ublížili a s tým sa veľmi ťažko vyrovnáva. Možno jej vyvrátením stratíme časť svojho sebaobrazu, priznáme svoju omylnosť. Toto je dôvod, prečo je presviedčanie ľudí s inými politickými (alebo náboženskými) názormi také ťažké, aj keď nám sa môže zdať, že veď všetko je predsa jasné, očividné.
Takže to by bol môj druhý odkaz: Keď prídete nabudúce, priveďte aj ďalších, v prvom rade tých, ktrorí s vami/s nami súhlasia, ale pokúste sa presvedčiť aj iných. Nie všetkým sa nám to podarí, ale ak budeme poukazovať na fakty, priamočiaro vysvetľovať, čo súčasná vláda robí a čo sa snaží robiť, rozumne zmýšľajúci ľudia si (slovníkom Bayesovho vzorca) zaktualizujú svoju posteriórnu pravdepodobnosť.
A na koniec ešte komentár o slušnosti. Jednou z (oprávnených) kritík Róberta Fica a ľudí okolo neho je ich správanie a vyjadrovanie sa. Urážajú ľudí s iným názorom, nadávajú im, vysmievajú sa im. Neznižujme sa na ich úroveň. Na protesty chodím aj s deťmi, majú 14 a 12 rokov, vedia, prečo tam sú, pýtajú sa, keď niečomu nerozumejú, ja vysvetľujem, ako najlepšie viem. Ale neviem, ako vysvetľovať, keď počujú nadávky a urážky na Fica a iných ľudí, proti ktorým protestujeme. Náš názor sa dá presvedčivo a dôrazne vyjadriť aj bez nadávok a urážok. Ulica nemá nikoho dávať do basy, má ich poslať pred súd a má hovoriť, že chceme, aby naši politickí zástupcovia robili veci lepšie. Ak im budeme nadávať a vysmievať sa, nie sme lepší a nepomôže nám to presvedčiť ďalších.
Tretí odkaz by preto bol: Keď prídete nabudúce, priveďte aj ďalších, ktorých sa vám podarí presvedčiť, a protestujme pokojne, slušne, bez nadávok, výsmechu a vyhrážok. Má to zmysel.