Z Istanbulu sme leteli do Singaporu, kde sme si naplánovali dve noci, aby sme si ho stihli pozrieť a boli sme radi, že sme to urobili. Singapore je zelený.
Väčšinou, keď niekam priletíme, tak sa snažíme čo najskôr dostať z letiska, ale tu sme po pristátí strávili na letisku (dobrovoľne) ešte celkom dosť času, hlavne v časti, ktorá sa volá Jewel. Je to kruhovitý terasovitý priestor, asi 5 nadzemných podlaží, 3 podzemné, v strede ktorého je vodopád. Všade sú stromy, rastliny, človek má pocit, že je v botanickej záhrade – kým zrazu neprefičí okolo vláčik, ktorý premáva medzi terminálmi. Kým sme sa tam prechádzali, tak sa aj zotmelo, takže sme átrium videli nielen za denného svetla, ale aj potme s obchodmi a reštauráciami, ktoré z vyhliadkových terás vyzerali ako vysvietené okienka uprostred zelene.
Vlakom a metrom sme sa potom odviezli do hotela, kde sme ešte zvládli zaplávať si v bazéne na streche. Na druhý deň sme sa vybrali do mesta. Singapore má pravidlo, že keď nejaká budova zaberie nejaký zelený priestor, musí aspoň toľko zelene sprístupniť verejnosti. Robia to rôzne – niektoré mrakodrapy majú záhrady na streche, niektoré aj niekoľko podlaží uprostred. Niektoré stavby majú zelené terasy, pod ktorými si ale netreba predstavovať pár kvietkov v kvetináči, často bolo vidieť obrastené budovy, na/v ktorých rastú stromy.
Pozreli sme si dva chrámy – jeden hinduistický (najstarší v meste) a druhý budhistický (v ktorom majú “Budhov” (7cm!) zub v 320-kilovej stupe a na streche záhradu plnú orchideí) – oba zaujímavé. Tu (ale nielen tu) bolo vidno, že v Singapore sa mieša nielen zeleň a techonológie ale aj staré s novým. Na veľa miestach bolo vedľa seba vidno úplne moderné stavby a staré tradičné. Tým, že bolo všade čisto a viac-menej udržiavane, tak to pôsobilo dobre.
Išli sme aj do City Gallery, kde sme sa dozvedeli o dlhodobom mestskom plánovaní a obdivovali 3D mapy (celého štátu, aj centra mesta, kde sme našli aj náš hotel s bazénom na streche) a odtiaľ k moru navštíviť Merliona.
Bolo horúco, ale podarilo sa mi presvedčiť posádku, že ešte prejdeme do záhrad (Gardens by the Bay). Tam sme poobdivovali živé aj ikonické umelé stromy a išli sa schladiť do dvoch skleníkov (30C?) – Cloud Forest a Flower Dome.
Večera v Chinatown a potom sme sa rozdelili. Ono totiž na známom Marina Bay Sands hoteli je hore na “lodi” vyhliadka. Ale celkom dosť sa za ňu platí. Ale ešte tam je aj bar, z ktorého je rovnaký výhľad, za ktorý sa síce platí rovnako, ale vstupné sa dá vypiť. Len tam nepúšťajú deti. Takže plán bol, že traja dospeláci pôjdu do tohto baru a ja s deťmi si nájdeme nejaký karaoke bar.
No len dospeláci unavení po celom dni si to zamierili domov. Ja s Kikou a Kubom sme však náš bar našli. Chvíľu to vyzeralo na vážkach, lebo slečna na recepcii hovorila, že najmenej, na koľko sa dá miestnosť objednať, sú dve hodiny. Nám sa aj vzhľadom na pokročilú večernú hodinu, aj na program, ktorý sme už mali za sebou, aj na cenu zdalo, že hodina nám stačí. Tak sme sa poďakovali a povedali, že ideme skúsiť nájsť nejaký iný (na mape bolo dosť). Ale kým sme sa stihli otočiť chrbtom, tak zrazu to išlo aj na hodinu.
Zaviedli nás do (snáď) zvukotesnej miestnosti, dali nám dva mikrofóny a zavreli za nami dvere. My sme si navolili všetky obľúbené pesničky a vyspievali duše. (Videá vhodné len do domáceho archívu…)
A potom už len do hotela a odkväcnúť. A ráno na lietadlo do Indonézie, ktoré išlo tak zavčasu, že sme nestíhali hotelové raňajky (ale ochotná recepčná nám nabalila kopu croissantov), ani prvé metro (tak som ja objednala Grab a Mišo Gojek, lebo vzhľadom na počet osôb a kufrov sme sa nezmestili do jedného auta).