Deň vďakyvzdania v Severnej Karolíne

Tak nejako sme “sa pozvali” k Mišovmu bratrancovi a jeho rodine na Deň vďakyvzdania – neurčito sme sa bavili o návšteve už nejaký čas a vďakyvzdanie so sebou prináša pár voľných dní, takže sa nám to zdalo, ako vhodná príležitosť. Naivne sme si mysleli, že sadneme do auta, spravíme si roadtrip (už sa nám začalo cnieť) a budeme sa zase trochu túlať. Len potom sme zistili, že je to 500 míľ a predstava Kiky pripútanej v autosedačke 10 hodín (aj keď s prestávkami) nevyzerala veľmi lákavo.

A tak sme vymäkli.

Našťastie sa ukázalo, že (na počudovanie) aj pár dní pred vďakyvzdaním sa dajú kúpiť letenky za (ako-tak) rozumnú cenu a tak sme šoférovali iba hodinu (na LaGuardiu) a potom hodinu leteli (to Kika prespala). Cesta naspať bola trochu komplikovanejšia, lebo Kika bola hore (ale milý letuško nám dal sedadlá s extra priestorom na nohy, takže sa mala kde hrať) a na Manhattane sme stáli hodinu v zápche do tunela, ale aj tak dobre.

Takže Severná Karolína… už keď sme pristávali, nám bolo jasné, že to je iná káva. Všade stromy… miesto(!)… Keď sa k tomu pridá to, ako sa o nás parádne postarali (nemusela som variť, upratovať kuchyňu, šoférovať…), tak to bol výborný oddych.

Na Deň vďakyvzdania samozrejme turiak (Kika si dala aj druhé kolo) a na čierny piatok sme namiesto do obchodov vyrazili do Marbles – vraj detského múzea, ale vlastne skôr “hračkárstva” – jednoducho prídete aj s deťmi a hráte sa pokiaľ vládzete. Mali tam, čo robiť aj 3- a 7-roční chalani aj jeden a polročná Kika, ktorá po štyroch hodinách vyšťavená zaspala v aute.

Ochutnali sme aj lokálnu československú kuchyňu – aj keď Kika sa natlačila chlebom a na palacinky jej už miesto neostalo. A keď už sme pri chlebe – doniesla som si nový recept na domáci chleba, ktorý dúfam čoskoro vyskúšam.

Takže tak. Slniečkam z Karolíny ďakujeme za parádny predĺžený víkend, tri týždne to ešte vydržíme pri sychravom New Yorku a potom sa budeme ponáhľať na Vianoce na Slovensko.

A uvidíme, možno sa niekedy oni pozvú k nám…