S Kikinými prvými narodeninami som akosi prestala písať jej každomesačné pokroky. Neviem, či to je tým, že sa jej už čas meria na roky a nie na mesiace, alebo niečím iným, ale bez ohľadu na to, čím to je, tu je zopár obrázkov a slov o tom, ako jej ide leto.
Celkom dobre. Minulý týždeň sme boli zase na farme (tentokrát na černice, bolo fajn, len trochu pršalo) a včera sme sa pre zmenu vozili po okolitých dedinách a vyberali nové miesto na bývanie – teraz všetko zavisí od majiteľa tohto bytu, či nás pustí skôr, ako nám vyprší zmluva (celkovo to hľadanie bývania je príbeh sám o sebe, ale o tom sa mi momentálne naozaj nechce písať, takže len toľko). Včera sme sa vrátili všetci úplne uťahaní (Kika zaspávala vo zvislej polohe), takže dnes nebolo na programe vôbec nič, len trochu tenisu ráno, kým ešte nebol hic, detské ihrisko a podvečer prechádzka.
Čo má Kika nové… keď sa jej chce, tak chodí držiac sa jedného z nás za obidve ruky. Neviem však, či to robíme dobre, lebo ide veeeeľmi čaptavo. Nie som si istá, či to všetky deti takto začínajú s chodením a časom sa naučia, ale vyzerá to naozaj podivne. Okrem toho doma cupitá okolo gauča, stola, poličiek a čakáme na ten deň, keď sa pustí sama.
Hovorí už zopár slov – mama, tata, neni (keď všetko zje, alebo keď nič nevysedí na nočníku), maa (=môj/moja, keď nás hladká), daa (=daj), gdee (=kde je). Okrem toho vydáva kopu iných zvukov, ktoré sme zatiaľ nedešifrovali a oveľa viac rozumie – jednoduché inštrukcie ako sadni si, poď papať, chceš piškótu? Ukazuje na časti tela alebo oblečenie, keď sa jej spýtame, kde má hlavu, bruško, nohy, ruky, vlasy, prsty, tričko, nohavice. Donesie si topánky na obutie, keď jej povieme, že ideme von a máva pápá/bye-bye, keď odchádzame. Aj bez vyzvania si donesie knižku, sadne si k nám a chce aby sme jej čítali a z nejakého záhadného dôvodu sa jej leporelá páčia viac, keď ich čítame v takom “knižkovom” formáte a nie celé otvorené.
Keď sa ráno zobudí (stále o kus skôr, než by sa nám páčilo), tak ju ešte beriem k nám do postele a predstieram spánok desať minút, kým sa nacucá, ale potom ma začne vytláčať rukami preč, že už je čas vstávať a ísť si posedieť na nočník. Ukazuje, keď niečo chce, aj keď nie celkom ukazovákom, ale buď celou rukou alebo dvoma prstami (a hnevá sa, keď nevieme, na čo ukazuje…). A chodí nám “upratovať” do všetkých šuflíkov, ktoré dočiahne. Neraz sa jej už podarilo pricviknúť si prsty, ale zatiaľ ju to neodradilo.
To sú teda naše pokroky za posledných pár týždňov.