Minulý týždeň sa Mišo vybral služobne do Rakúska a ja s deťmi lyžovne do Malej Fatry. Neboli sme tam sami, išla nás celá tlupa, čo bolo fajn, lebo sme sa pri deťoch aspoň trochu prestriedali a ja som si tiež mohla polyžovať.
Nesúvislé postrehy:
- Bála som sa, že nám bude zima, ale zbytočne. V izbe sa nám kúrilo viac ako doma, v jedálni bolo znesiteľne. Jediné naozaj chladné miesta boli záchody a sprchy. Záchodom sa nedalo vyhnúť, ale sprchu som sa rozhodla s deckami tých pár dní neriskovať.
- Kubko spal na normálnej veľkej posteli a strepal sa z nej iba raz (spravila som mu “zábradlie” z extra vankúša a periny). Kika spala hore na poschodovej posteli (a nestrepala sa ani raz). Bola z toho dosť nadšená.
- Chata tohto typu nie je úplne optimálna na výlet s dvoma malými deťmi. Auto totiž ostalo dolu na parkovisku, hore nás aj s batožinou vyviezla lanovka. Z jej vrcholovej stanice môj ocino zlyžoval a vyviezol sa na vleku na chatu s Kubkom na rukách. Ale ja s Kikou som išla pešo traverzom a bol to trochu problém.
- Poliaci. Keď sme prišli, boli tam asi štyria. Potom hneď prvú noc, okolo tretej ráno zrazu vonku nejaký rámus po poľsky. Ignorovala som ho, koľko sa dalo, ale keď mi začali svietiť baterkou priamo do okna (to sme bývali na poschodí), tak už sa nedalo. Trochu to bolo spôsobené aj tým, že ten chalan začal na to okno aj búchať. Tak som otvorila. Stál tam na terase a poľštinou kríženou s lámanou angličtinou mi vysvetľoval, že oni sú druhá časť tej tlupy, čo je už na chate, že práve teraz prišli, nevedia sa dostať dnu a nech im prídem otvoriť dvere. Kika si cez to všetko spokojne odfukovala, ale Kubko takýto budíček nedokázal prespať. Tak som aj s ním na rukách išla dolu a zistila, že chata je zvnútra zamknutá. Zobudila som chatára a ten to už s nimi potom prekvapený vybavil. Začínam mať podozrenie, že som trochu ako magnet na príhody tohto typu…
- Kiku sme každý deň postavili na lyže požičané od kamaráta, ale veľmi tomu neublížila (motivačne trochu pomáhali lyžiarske okuliare). Párkrát sa pustila a hneď sa chcela vyzúvať. Skúsime zase o rok.
- Ja som si polyžovala celkom dobre – na otočku zhruba dve hodiny denne. O kus sa to ešte vylepšilo, keď som si nechala aj nabrúsiť lyže. V servise traja chalani akože žartovali s kočkou za pokladňou, že ju predajú ako biele mäso (jeden z nich bol priateľ/manžel?) a ako im patrí. Kým som sama so sebou debatovala, či sa do rozhovoru zapojím (toto sú poznámky, ktoré sú podľa mňa škodlivé nechať prejsť s tým, že veď to je vtip, ale vidieť všade to najhoršie a hneď to ľuďom vyhadzovať, ma tiež neláka), vyriešili to za mňa. Že sorry, že také neslušné debaty, ale že veď to je smiešne, nie? No, nie je. Neslušné by mi nevadilo, ale anti-ženské áno (to je voľná parafráza, ale nepoužila som ani jedno cudzie slovo). Tri zarazené pohľady, jeden úsmev za pokladňou. Stálo mi to za to.
- Neskoro som zistila, že tam mal Rossignol promo a požičiavali zadarmo na skúšku lyže. Mohla som si konečne vyskúšať carvingy. Škoda. Ale ďalšie víkendy budú v iných strediskách, tak ak na nich natrafíte, tak neváhajte a skúšajte.
- Bola som prekvapená, ale bolo tam strašne veľa ski-alpinistov (šlapali napríklad na ten Grúň). Chvíľami viac ako lyžiarov.
- Tie prepichnuté stromy, čo som tam obzerala v decembri? To vraj príroda sama.
2 comments