Zmiešané pocity

Neviem, či to je vekom, alebo tým, že sa jedná o inú osobu, ale v poslednej dobe mávam zmiešané pocity veľmi často (ambivalence je po flux jedno z mojich ďalších veľmi obľúbených anglických slov). Kedysi to tak naozaj nebývalo. Mala som vo všetkom “jasno” (často až príliš), ale teraz každú chvíľu narazím na niečo, v čom si naozaj nie som istá a dokážem sa samo so sebou poriadne pohádať a obhajovať striedavo úplne protichodné názory. Nie, nie je to schizofrénia, len komplikované pocity.

Napríklad Kikine jasle. Keď sme tam začínali chodiť, tak som bola nešťastná z toho, ako plakala vždy, keď som odchádzala. Počas dňa som tam chodievala kojiť, ale to sa tiež nezaobišlo bez plaču pri odchode a ja som mala pochybnosti, či jej to kojenie nenarobí viac škody ako osohu, keď ju to zakaždým tak rozruší. Postupne sme začali prechádzať na kravské mlieko, takže moje obedné návštevy redli a časom sa vytratili úplne a niekde v tom čase prestalo aj plakanie pri mojom rannom odchode. Keď mi prvýkrát sama od seba zamávala a povedala pá-pá prv, než som sa ja zdvihla na odchod, tak som ostala veľmi prekvapená. Teraz je to tak skoro každé ráno. A namiesto toho, aby som sa tešila, tak mi je to trochu ľúto.

Byť sám k sebe úprimný nie je na škodu, ale dopátrať sa toho, čo presne mi je ľúto, nie je celkom jednoduché. To, že už nie som jediný človek, s ktorým chce byť celý čas? To, že rastie a osamostatňuje sa? To, že má zážitky a nové skúsenosti, pri ktorých ja nie som a tým pádom mi niečo “uniká”? Z každého trošku…

Ďalšia vec je kojenie. Teda, presnejšie povedané, už skoro nie je. Cucá väčšinou dvakrát denne – raz ráno, keď sa zobudí a raz večer tesne pred spaním. A niekedy sa jej ráno nechce… A ja mám zase zmiešané pocity. Na jednej strane som rada, lebo začína cucať tak “lenivo” – tým, že to nie je už ani zďaleka jej hlavný zdroj kalórií, už sa nepricucne “naozaj”, ale len tak “akože” a aj keď to sprievodné túlenie sa mi príjemné je, to ako sa hrá s mojimi prsiami už nie až tak. Okrem toho celkom by sa mi páčilo, mať chvíľku “prestávku”, prv než moje prsia vyhlási za svoje vlastníctvo nové bábo.

Lenže na druhú stranu mi je ľúto, že kojenie s Kikou sa končí. A chcela by som, aby to bol bola ona, kto ho ukončí úplne a nie ja. (Pokrytectvo?) A tak zatiaľ nechávam veciam voľný priebeh.

A chodenie? Kika bude mať za chvíľu 18 mesiacov, ale chodiť sa jej stále nechce. Ani stáť. Teda stojí, keď sa niečoho drží a chodí, keď ju vedieme za ruky (alebo aspoň za jednu, aj keď vtedy je to chodenie dosť tackavé). Ale sama sa pustí len na veľké prehováranie a aj potom sú to tri-štyri kroky nasledované hodením sa na prehovárateľa (ktorý musí dávať dobrý pozor, aby si nenabila nos).

Na jednej strane si hovorím, že to chce čas. Fyzicky jej v naučení sa chodiť nebráni vôbec nič a keď bude pripravená, jednoducho pôjde. Deti sa vyvíjajú rôznym tempom a čo na tom, že všetci jej “spolužiaci” už postúpili do ďalšej triedy a teraz okolo nej po dvoch už chodia deti o polovicu menšie a o pol roka mladšie? Nuž, ale potom sú zase dni, keď som z toho značne nervózna, volám na Early Intervention Services (ich fyzioterapeutka spolu ešte jednou špecialistkou nás prídu navštíviť túto nedeľu) a vymýšľam, čo ešte by sme mohli skúsiť, aby sme ju nejako “rozchodili”. Nechcem byť rodič, ktorý stále hľadá, či jeho dieťaťu nič nie je, ale nechcem ani nič zanedbať – čo keď mi o šesť mesiacov niekto povie “jój, ale keby ste vtedy…”

A zatiaľ sa učím žiť s protichodnými pocitmi, lebo mám také tušenie, že ako bude rásť, tak ich bude iba pribúdať… či?